Rozhodnutie vedenia Slovenské národné divadlo prepustiť viacerých členov umeleckého súboru vyvolalo v kultúrnom prostredí silnú vlnu emócií. Z javiska aj zo zákulisia zazneli slová o konsolidácii, no medzi hercami a herečkami sa rýchlo rozšíril pocit, že ide o niečo oveľa zásadnejšie. O miesto prišli známe mená, ktoré roky formovali tvár divadla, a atmosféra v najväčšej kultúrnej inštitúcii krajiny sa náhle zmenila.
Medzi tými, ktorých prepustenie zarezonovalo najviac, boli Roman Poláčik, Táňa Pauhofová, Daniel Žulčák, Martin Šalacha a Anna Magdaléna Hroboňová. V prípade Pauhofovej navyše zaznelo, že výpoveď podala sama, aby ušetrila niektorého z kolegov, pričom sa momentálne venuje rodičovským povinnostiam.
Po tom, čo sa správy o personálnych zmenách dostali na verejnosť, sa ozvali viaceré známe hlasy. Medzi nimi aj herec Matúš Kvietik, ktorý dlhodobo pôsobí ako hosťujúci umelec v SND. Vnuk legendy slovenského herectva Štefan Kvietik tentoraz neskrýval rozhorčenie a otvorene priznal, že situácia v divadle ho prinútila porušiť vlastné zásady.
Herec vysvetlil, že sa roky snažil držať bokom od verejných politických vyjadrení. Aktuálne dianie v SND a najmä reakcie, ktoré po ňom nasledovali, však označil za bod, keď už mlčať nedokázal. Podľa jeho slov ho vytočila najmä logika, ktorou sa prepúšťanie vysvetľovalo, a pocit, že sa rozhodnutia obhajujú spôsobom, ktorý nedáva zmysel.
Kvietik sa zároveň dotkol správania samotnej umeleckej obce. Priznal, že ho unavuje opakovanie rovnakých statusov, vyhlásení a krátkych videí, ktoré síce vyjadrujú nesúhlas, no neprinášajú žiadnu reálnu zmenu. Upozornil, že informácie o pripravovaných výpovediach kolovali v zákulisí už dávno predtým, než sa téma dostala do médií, no vtedy sa podľa neho nikto nepostavil a nekonal.
Vo svojom vyjadrení sa vrátil aj k dlhodobo skloňovaným výzvam na kultúrny štrajk. Pripomenul, že o ňom počúva už celé mesiace, no v praxi sa nič nedeje. Zdôraznil, že verbálny nesúhlas bez konkrétnych činov nefungoval v minulosti a nebude fungovať ani teraz, nech sú slová akokoľvek silné.
Na záver sa Kvietik ostro obul do inštitúcií a skupín, ktoré majú podľa neho dostatočný vplyv na to, aby situáciu zmenili. Kritizoval veľké reči, vzájomné uisťovanie sa v rovnakom názore a absenciu skutočného kroku vpred. Jeho vystúpenie vyznelo ako jasný signál frustrácie, ktorá v kultúrnom prostredí bublá už dlhší čas.
