„To predsa nie je možné!“ vykríkla Kristína, keď si všimla, ako vedľa nej pláva staršia žena.
Alžbetine pohyby boli prekvapivo ľahké a plynulé.
Nerozrážala vodu prudkými pohybmi ani zúfalo nelapala po dychu. Každý záber rukou bol presný a každá otočka dokonale premyslená.
Smiech na tribúnach postupne utíchol.
„Pozrite sa na štvrtú dráhu!“ zakričal niekto.
Po prvých päťdesiatich metroch bola Alžbeta stále za mladými pretekárkami, no jej strata bola oveľa menšia, než ktokoľvek očakával.
Kristína začínala byť čoraz nervóznejšia.
Pokúsila sa zrýchliť, no začala robiť zbrklé pohyby a pokazila otočku.
Alžbeta zatiaľ pokojne pokračovala v plávaní.
Starší tréner stojaci pri okraji bazéna sa zrazu prudko postavil.
„Počkajte… Ten spôsob plávania poznám!“
Muž sediaci vedľa neho sa naňho nechápavo pozrel.
„Odkiaľ?“
„Naposledy som ho videl pred štyridsiatimi rokmi. Veď to je Alžbeta Vargová!“
Muž od prekvapenia zdvihol hlavu.
Alžbeta kedysi patrila medzi najúspešnejšie plavkyne v krajine.
V mladosti sa zúčastňovala medzinárodných súťaží, vytvorila niekoľko národných rekordov a celé roky učila deti plávať.
Po vážnej autonehode však musela absolvovať dlhú rehabilitáciu.
Neskôr kvôli chorobe svojho manžela definitívne prestala súťažiť.
Celé desaťročia ju nikto nevidel v blízkosti štartovacieho bloku.
Teraz však opäť plávala v bazéne.
Počas posledných dvadsiatich piatich metrov už diváci stáli na nohách a nadšene tlieskali.
Kristína dorazila do cieľa ako prvá, no o niekoľko sekúnd neskôr sa steny bazéna dotkla aj Alžbeta.
Keď zdvihla hlavu, z tribún sa ozval mohutný jasot.
Rozhodca neveriacky hľadel na jej výsledný čas.
Nie preto, že by prekonala rekord mladých pretekárok.
Ale preto, že vo svojich osemdesiatich rokoch dosiahla mimoriadne dobrý čas vo vlastnej vekovej kategórii.
Alžbeta pomaly priplávala k okraju bazéna.
Rozhodca a jeden z pomocníkov k nej pristúpili, aby jej pomohli bezpečne vystúpiť z vody.
Kristína sa vtom rozpačito zastavila vedľa nej.
„Pani… Ja som netušila, že viete tak dobre plávať.“
Alžbeta sa usmiala.
„A keby si to vedela, tak by si sa mi nevysmievala?“
Mladé dievča sklonilo hlavu.
„Nie. Je mi to ľúto.“
Staršia žena jej jemne stisla ruku.
„Človek nemusí byť šampiónom, aby si zaslúžil úctu.“
Vtom k nim pribehol starší tréner.
„Eržika! Si to naozaj ty?“
Žene sa oči naplnili slzami.
„Ty si na mňa ešte pamätáš?“
„Ako by som mohol zabudnúť! Veď ty si naučila plávať polovicu mesta!“
Publikum začalo opäť tlieskať.
Alžbeta neskôr prezradila, že sa na tento deň pripravovala už niekoľko mesiacov.
K plávaniu sa nevrátila kvôli zlatej medaile.
Vrátila sa preto, že jej vnučka raz položila jednoduchú otázku:
„Babka, keď si tak veľmi milovala plávanie, prečo s ním znovu nezačneš?“
Táto jednoduchá otázka zmenila všetko.
Alžbeta sa postupne začala vracať do bazéna. Spočiatku dokázala preplávať iba niekoľko metrov, no neskôr so súhlasom lekára a pomocou trénera zvládala čoraz dlhšie vzdialenosti.
V deň pretekov sedela na tribúne aj jej vnučka.
Keď uvidela, že jej stará mama doplávala do cieľa, rozplakala sa od radosti.
Alžbeta k nej zdvihla pohľad a zamávala jej.
Pretože v ten deň pre ňu nebolo najdôležitejšie umiestnenie.
Oveľa viac pre ňu znamenalo, že vo svojich osemdesiatich rokoch mohla opäť robiť to, čo milovala celý život.
A mladí ľudia, ktorí sa jej ešte pred niekoľkými minútami vysmievali, sa napokon postavili do radu ako prví, aby jej mohli podať ruku.